Čriepky spomienok na Nežnú revolúciu po 35 rokoch
Tridsaťpäť rokov života je pomerne dlhý čas pre pamäť. Pamäť postupne niečo stráca, niečo potlačí a iné, možno menej podstatné, „nabobtná“. Potom môže byť výsledok pamäťovej stopy, nechtiac, pokrivený.
Uvedomujúc si tento fakt, s nostalgiou sadám k čistej stránke Wordu, na tom istom pracovisku, na ktorom som prežívala dramatické situácie Nežnej revolúcie 1989, jej hodiny a dni nádeje, ale aj čas krivenia charakterov a prekvitania ľudskej zloby.
Odkiaľ začať? Mala som strýka, ktorý za Prvej republiky študoval v Prahe, kde po štúdiu aj ostal pracovať. Od mojej mladosti sme si často písali, a keď som mohla, cestovala som za ním. Prahu som v tom čase považovala tak trochu za druhý domov. Na jar v roku 1989 naša korešpondencia hustla. Strýko písal o zaujímavých aktivitách českého disentu, o zatýkaní Havla, o stretnutiach ľudí, ktorí si ctia slobodu a demokraciu, o ich diskusiách a samizdatoch. Keď sme sa osobne stretli, hovoril aj o sledovaní ŠTB, odpočúvaní, vyhadzovaní zo zamestnania a pod. Na vlastné oči som videla stovky odložených áut pred západonemeckou ambasádou, ktoré v Prahe nechali na Západ emigrujúci „dederóni“. Spoločenské ovzdušie bolo, ako pred búrkou. Myslím si, že každý z nás, nestraníkov a neeštebákov, túžobne očakával zmenu spoločenského poriadku.
V polovici novembra sa vo fakultných kuloároch už pošuškávalo, že študenti v Bratislave chystajú nejaké akcie. Nič presnejšie sme nevedeli, lebo informačné toky mali na starosti naši fakultní straníci, a tí o podobných skutočnostiach neboli ochotní informovať ostatných. No a potom prišiel 17. november a pomerne chaotické vysielanie Československej televízie. Ukazovali Národní třídu, masy študentov, ktorí ju kompletne zaplnili, neskôr riadený tlak motoradlíc, kordóny policajtov, neľútostne mlátiacich neozbrojených chlapcov a dievčatá bielymi obuškami, eštebáckych provokatérov zamiešaných medzi študentmi, ktorí vyťahovali z davu jednotlivcov a sácali, či vláčili ich k pripraveným „antonom“. Náš dlho sa zbierajúci odpor proti komunistickej diktatúre vzrastal na najvyššiu možnú mieru. Keďže 17. november v tom roku pripadol na piatok, na fakulte sme dostali príkaz, aby boli učitelia počas víkendu v pohotovosti, teda v práci, a čakali na nariadenie vedenia, ktoré malo prostredníctvom nás potrieť prípadné zárodky aktivít študentov. Pravdaže som bola v práci aj ja, a to aj preto, že jeden z našich kolegov priniesol televízor a my, niektorí, sme pozorne sledovali udalosti v Prahe. O činnosti študentov sme v tom čase veľa nevedeli a o tom, čo robili v týchto hodinách, sme sa dozvedeli až neskôr. V nasledujúcich dňoch boli naši fakultní funkcionári viac na spoločných straníckych stretnutiach ako v práci a horúcimi telefónnymi linkami s „ústredím“ pripravovali scenáre pre ďalšie postupy.
V nedeľu 19. novembra bola v Bratislave založená Verejnosť proti násiliu a v Prahe Občianske fórum. Trikolóry a znaky hnutí zrazu vyzdobili kabáty prívržencov očakávaných zmien, ale (pre istotu) aj tých z druhej strany. Bohužiaľ, s naivitou sme verili takmer všetkým. Od pondelka boli v Prahe každodenné stretnutia, ktoré prenášala televízia. Boli to tie najkrajšie okamihy! Neskôr sa začali schádzať davy aj na Námestí SNP v Bratislave. Milan Kňažko a Ján Budaj ako tribúni revolúcie rozplameňovali v národe nádej na slobodný život. Na našej fakulte študenti založili 22. novembra Štrajkový výbor študentov, v ktorom medzi najvýraznejšie postavy patril Rudo Straka a dnes už nebohý Vladko Hacek. Na úrovni fakulty a nemocnice vznikali štrajkové výbory zamestnancov. Spomínam si na prácu jedného z predsedov, Ing. Vojtecha Horáka, a na jeho diplomaciu, takt a spravodlivosť pri riešení zložitých interpersonálnych problémov medzi hodnotovo odlišnými skupinami ľudí. Lebo kým vo veľkých mestách revolúcia prinášala na prvý pohľad iba nadšenie a radosť, v menších mestách a v jednotlivých organizáciách, presieťovaných červenou mocou, to mali revolucionári oveľa ťažšie. Život im znepríjemňovali osobné ataky všemocných, ich arogancia, klamanie, podceňovanie, očierňovanie a znevažovanie. Darilo sa im rozdeľovať kolektívy a vládnuť naďalej. Pred generálnym štrajkom už aj naše pracovisko bolo rozdelené, a kým väčšina ustráchaného kolektívu sedela v kuchynke ústavu a čítala nejaký obežník, do ulíc mesta sme sa vydali iba piati statoční. S nami, „niektorými“, sa následky tohto rozhodnutia niesli ďalšie dlhé, hoci už demokratické, roky.
Zaujímavou situáciou bolo napr. aj odovzdávanie osobných materiálov z personálneho oddelenia do rúk pracovníkov. Už neviem presne, kedy táto povinnosť pre vedenie vznikla. No ešte aj dnes sa usmievam, keď si spomeniem, ako sme sa v hlúčikoch niekoľko večerov pred dňom „D“ pred budovou bývalého dekanátu stretávali a sledovali tiene malého počtu vybraných ľudí, ako vyťahujú kompromitujúce dokumenty písané donášačmi zo zložiek, ktoré boli určené na skartáciu. Keď som potom do ruky dostala môj osobný spis, tenký ako list, v papierovom šanóne bol iba mnou písaný životopis a ešte jedna bezvýznamná listina, a potom už len cca 8 prázdnych obalov.
No a čo si myslím o novembri 1989 dnes, po 35 rokoch? Že bol nesmierne potrebný a že preveril charaktery ľudí. Že v demokracii žijeme najdlhšie obdobie existencie. Vďaka miliónom občanov na námestiach padla moc zločinnej komunistickej strany. Naša politická neskúsenosť, naivita a viera vo všeobecné dobro ľudí však zapríčinila, že veľa z tých, ktorí boli v komunistických štruktúrach, ostali, alebo sa vrátili na vedúce miesta a svoju charakteropatiu mali možnosť uplatňovať aj naďalej, či už v inej strane, alebo v iných sprivatizovaných organizáciách prinášajúcich nezaslúžené zisky. Veľký filozof a spisovateľ slovenského pôvodu žijúci v USA, Michael Novak, raz napísal: „Kultúra je dôležitejšia než politika alebo ekonomika. Kultúra sa dotýka sŕdc a pohýna duše viac, než emotívne témy dneška. A kultúra, zvlášť vo svojom morálnom a náboženskom rozmere, je to, čo usmerňuje rozhodnutia skutočných ľudí.“ Po roku 1989 sa na Slovensku jednoducho zásadne zmenil systém, ale príliš sa nezmenila kultúra ľudí, ktorí v tom systéme žijú a cez neho vytvárajú chod spoločnosti. Preto sa dnes mnohým zdá, že sme si našu revolúciu nechali ukradnúť. Ideály sme vymenili za hedonizmus a neovládateľnú chuť vlastniť a mať. Osobne verím, že aj tento neduh sa časom zmení, že vyzrejeme a vykročíme k hodnotovo orientovanému smerovaniu spoločnosti. Bolo by načase!
Prof. MUDr. Katarína Adamicová, PhD.